Michalová - Zjednodušená verzia stránok
Nastavenie veľkosti písma
+

História

Obec Michalova vznikla roku 1788 ako komorská osada na katastrálnom území mesta Brezna. Vznikla v blízkosti železorudných bani a najmä vysokej pece, ktorá sa v pramennom materiáli spomína ako "polhorska vysoká pec", z tých dôvodov, že v čaše rozhodnutia o výstavbe vysokej pece, teda v roku l795 sa nachádzalo na území Pohronskej Polhory vybudovaných erárom a Banskou komorou v Banskej Bystrici niekoľko statných obytných domov. Na spracovanie železnej rudy nám poukazujú nálezy v chotári obce, ako sú miesta, kde sa pálilo drevo, ktoré používali pri výrobe surového železa. Ďalej sú to skládky pekne sfarbenej trosky, ktorá bola vyvážaná ako vedľajší produkt z vysokej pece. Okrem ťažby železnej rudy sa v chotári obce v rokoch 1938 až 1950 ťažila aj mangánová ruda, ktorá sa elektrolyticky spracovávala v Banskej Bystrici.

História obce Michalova je už od jej založenia nerozlučné spätá s vysokou pecou. O tom, že obec vznikla na základe existencie vysokej pece nám svedčia i miestne názvy ulíc, ako ulica Trosky, po ktorej sa vyvážala troska cez tuto časť obce. Ulica Hrable bola pomenovaná po mieste v potoku, v ktorom sa plavilo bukové drevo a zachytávalo, a vyrábalo drevene uhlie. Ulice Horný rad a Dolný rad sa nachádzali v blízkosti vysokej pece, kde bývali poprední robotnici, ktorí sa prisťahovali z Nemecka a rakúskej časti Habsburskej monarchie. O tom nám svedčia priezviska prisťahovalcov nemeckej národnosti (Riedmaier, Aschenbner, Pernisch), povozníci sa prisťahovali z Oravy a Poľska (Korek, Telka, Zajak, Ridzon, Meliak, Kokavec, Homola, Uram, Rosiar, Marko a pod.). Pri výstavbe železničnej trate v rokoch 1895 a 1896 sa prisťahovali obyvatelia talianskej národnosti (Antanini, Alberty).

Nová osada sa rýchlo rozvíjala, pretože bolo potrebne väčšie množstvo pracovníkov pri spracovaní železnej rudy, pálení bukového dreva. Kým v polovici minulého storočí a mala obec 600 domov s vyše 500 obyvateľmi, v roku 1940 mala 797 obyvateľov, v roku 1970 žilo v obci 1557 ľudí v roku 1991 už len 1330 obyvateľov. V rokoch 1847 a 1848 zomierali obyvatelia obce od hladu. Kostol bol postavený v roku 1890.

Vysoká pec v Michalovej bola 9 a pol metra vysoká a ročne vyrábala 20 ton šedého surového železa a po prestavbe v roku 1856 sa stala najväčšou pecou štátnych železiarni v Hronci. Projekt na výstavbu pece vypracoval J. Dekrét Matejovie. Kým ostatne vysoké pece dosahovali 24 viedenských centov dennej produkcie, tak michalovská pec dosahovala až 62 viedenských centov denne. Obyvatelia obce dostali v minulom storočí od štátu zálohu vo výške 3000 zlatých, aby si mohli zakúpiť záprahy na vozenie surového železa a rudy z rimavskej doliny do Hronca a Podbrezovej. V druhej polovici 19. storočia začala klesať výroba surového železa, kým ešte vysoká pec spracovala vyše 80% rúd dovezených. Od roku 1873 začala výroba silne klesať a začiatkom roku 1877 bola pec vyhasnutá, zariadenie presťahované do Hronca. Roku 1880 bol licitačný prenájom ostatných nehnuteľnosti prevzatý štátnymi lesmi. Po likvidácii vysokej pece v Michalovej robotnici z obce dochádzali za pracou do štátnych železiarni v Podbrezovej a v Hronci, v rokoch 1924 až 1938 pracovali tiež na výstavbe tunelov na trati Červená Skala - Margecany.

Po druhej svetovej vojne pracovali i v novopostavených závodoch v Brezne a na Piesku. V súčasnej dobe okolité podniky znížili produkciu výroby, tým aj znížili počet pracovníkov a tak značná časť obyvateľov obce prešla pracovať k súkromným podnikateľom. 

Luštiareň

Historická budova Luštiarne siaha do obdobia okolo roku 1779. Jej pôvodným zámerom bolo lúštenie semien zo šišiek pre potreby lesných škôlok. Dielo Jozefa Dekrét Matejovie sa dodnes zachovalo napriek tomu, že mnohé roky ostalo nepovšimnuté z historického hľadiska a bolo používané na mnohé iné účely. V súčasnosti prechádza historická budova rozsiahlymi zmenami, ktoré pomôžu zachovať pamiatku pre budúce generácie. Je vypracovaný návrh obnovy historickej budovy a jej zapísanie do kultúrnych a hisorických pamiatok Slovenska. 

História obce Michalová je úzko spojená aj s osobnosťou Jozefa Dekréta Matejovie.  Narodil sa 12. júla 1774 na Dobroči pri Čiernom Balogu – † zomrel 18. júla 1841 v Banskej Bystrici, kde je aj pochovaný na rímskokatolíckom cintoríne. Bol lesník, priekopník v obnove lesov. Na strednom Slovensku na Horehroní zaviedol v ťažbe dreva pílu namiesto sekier. V obci Michalová sa nachádza budova Luštiarne, ktorú sám vymyslel a založil. Slúžila na získavanie semien zo šišiek, ktoré sa využívali pri zalesňovaní. J.D. Matejovie spája s našou obcou nie len pracovný ale aj súkromný život. V roku 1802 sa oženil s Katarínou Teréziou Haberlovou, nevlastnou dcérou hutníckého správcu Wencla z Michalovej.

Budova luštiarne

Vchod do budovy

VÝZNAMNÉ OSOBNOSTI  V HISTÓRII NAŠEJ OBCE

Významné osobnosti, ktoré počas svojho profesionálneho obdobia pôsobili na území obce Michalová (Mihalovo). Svojím pričinením a oddanou prácou výrazne prispeli k rozvoju našej obce a histórii. 

Gustáv Kazimír Zechenter Laskomerský, 1857 - autor obrazu vysokej pece 

Gustáv Kazimír Zechenter Laskomerský

Ľudovú školu navštevoval v Ponickej Hute, študoval na katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici (1832 – 1840), filozofiu na akadémii vo Vacove a na filozofickej fak. univerzity v Budapešti, 1842 prestúpil na medicínu, poslucháč lekárskej fak. univerzity v Budapešti (1842 – 1846), vo Viedni (1846 – 1850), 1850 Med.D.R.. V roku 1850 – 1853 c.k. stoličný lekár v Banskej Bystrici, 1853 – 1868 bansko-lesný lekár v Brezne, od 1868 v Kremnici.

Stúpenec čs. vzájomnosti, osobitný význam pre kultúru a literárne zblíženie oboch národov malo jeho priateľstvo s Boženou Němcovou. Autor krátkych foriem humoristickej prózy, ktoré publikoval v novinách, časopisoch a kalendároch. Ďalší žánrovo-tematický okruh v jeho spisovateľskom diele tvorili cestopisné črty a rozsiahle beletrizované cestopisy. Pútavo spracovaný Vlastný životopis pod názvom Päťdesiat rokov slovenského života, zachytil v ňom udalosti v slov. emancipačnom hnutí 30. - 80. rokoch 19. stor. Ako absolvent všeobecného praktického lekárstva sa venoval viacerým medicínskom odborom.

Zameriaval sa najmä na očné lekárstvo; bol jedným zo zakladateľov pracovného lekárstva, zaoberal sa štúdiom hygieny života lesných robotníkov a ich chorôb. Zaujímal sa o geológiu, mineralógiu, kryštalografiu, speleológiu a botaniku. Výsledky svojich výskumov a pozorovaní, ako aj odborno-popularizačné príspevky a vedecké štúdie z rozličných odborov uverejňoval v domácej i zahraničnej tlači. Udržiaval osobné kontakty a korešpondoval s poprednými prírodovedcami a umelcami. Záľubu v maľovaní využíval pri ilustrovaní vlastných literárnych diel; portréty rodinných príslušníkov a priateľov, kresby, menej olejomaľby zátiší a výjavov zo života majú predovšetkým dokumentárnu hodnotu.

Obraz - Vysoká pec v obci Mihalovo z roku 1857

Prikladáme diela autora, v ktorých sa zameriaval na históriu aj našej obce Michalová. Diela sú voľne dostupné na priložených linkoch alebo v PDF formáte, odporúčame k čítaniu .... 

Jozef Dekrét Matejovie

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt jozef dekrét matejovie

Jozef Dekrét Matejovie sa narodil na prahu poslednej štvrtiny osemnásteho storočia. Žil a pôsobil v čase  vládnutia Márie Terézie. Toto obdobie bolo poznačené zahraničnou politikou a zápasom o udržanie rakúskej celistvosti, najmä však zápasom o české dedičstvo.

Preto pri osvetľovaní významu osobnosti a diela slovenského lesníckeho buditeľa Jozefa Dekréta Matejovie treba sledovať nielen historický vývoj doby, v ktorej na Slovensku pôsobil, ale je pre správne pochopenie jeho úsilia treba tiež súčasne študovať pomery v rakúskych a českých krajoch.

V dobe, keď Dekrét žil (1774 – 1841) a pôsobil, doznievali najmä v Rakúsku mnohé osvietenské idey, ktoré sa tam šírili už od polovice 18. storočia.

Nasledoval dlho pripravovaný lesný poriadok Márie Terézie z r. 1769 platný pre cirkevné, súkromné ale i komorné panstvá. Lesný poriadok určuje postup pri holoruboch, vytyčuje smernice pre zakladanie nových lesov a zabezpečuje trvácnosť výnosov z lesa.

Keď Dekrét ako žiačik prichádza na školu do Brezna, ujíma sa vlády Jozef II. Hneď roku 1781 vydáva tolerančný patent prinášajúci ľudu náboženskú slobodu. Kláštory sa rušia, ale kláštor piaristov v Brezne, kde po vychodení triviálnej školy chodí Dekrét do gymnázia, nie je zatiaľ zrušený.

Mladý Dekrét pracuje na jozefínskom katastri v rokoch 1787 – 1790. Elaboráty o tejto Dekrétovej práci sa neskôr stratili.

V roku vypuknutia Francúzskej revolúcie v roku 1789 Jozef II ťažko ochorie a odvoláva mnohé z reforiem. Za týchto rušných udalostí prekladajú Dekréta do Boce v Liptove, kde sa ťaží drevo pre skláreň a vyrába devastačným spôsobom potaš.

Verejný život prechádza mnohými ťažkosťami napr. zavádzaním maďarčiny ako druhý jazyk čo vyvoláva u Slovákov analogickú požiadavku zavádzať súčasne aj slovenčinu. Na začiatku tohto obdobia preložia Dekréta do Brezna, kde pôsobí vo funkcii pomocného horára celých sedem rokov. Tam sa zapracúva pri majstrovi Urbányovi do služby v teréne, najmä do lesnej manipulácie a pri Molkersdorfovi do administratívnych prác. Tam tiež hlbšie preniká do svojho odboru štúdiom nemeckej literatúry. Kaán uvádza, že čerpal hojne z Burgsdorfa, Ing. Smidžár pripomína i Feuerstocka.

Dekrétovo prvé pôsobenie v Brezne spadá do rokov 1793 - 1800. Predpokladá sa, že Dekrét študoval staršiu nemeckú literatúru a v tomto smere sa mohli uplatniť najmä spisy F. A. J. WANGENHEIMA (1749 - 1800) a F. A. BURGSDORFA (1747 - 1802). Diela týchto autorov sú poznačené strachom z nedostatku dreva a ich snahou zachrániť lesné porasty správnou technológiou zalesňovania. Zdrojom poučenia  mohli byť Dekrétovi lesnícke náhľady I. E. Paganicu, ktorý si uvedomuje výhody prirodzenej obnovy no zároveň podporuje aj umelú obnovu sejbou semena. Pre jej úspešné zvládnutie musí  ovládať biológiu drevín, aby dokázal predvídať úrodu semien, semená v správny čas zberať, správne uskladňovať a vysievať.

Zdôrazňuje význam lúštenia v slnečných lúštiarňach (,,Bubherden ´´ o Paganicu, ..Sonnendarre´´ u Zanthiera), ktoré sa však pokladá za rovnocenné s lúštením pomocou umelého tepla. Poukazuje sa tiež na najvhodnejšiu prípravu pôdy na sejbu. Uvádza, sa že medzi semenom jenotlivých druhov drevín a rozličnými typmi pôd, ba i expozíciami je určitá závislosť. Poukazuje sa na chúlostivosť niektorých semenáčikov na priame oslňovanie a mráz. Naznačuje sa nevyhnutnosť ochrany pokrývky alebo zatienenia. Tvrdí sa, že medzi typmi pôd a spôsobom jesennej alebo jarnej sejby je závislosť.

Existuje zalesňovací protokol z prvých rokov Dekrétoveho pôsobenia vo funkcii lesmajstra z roku 1815. Zalesňovalo sa v revíroch Tajov, Harmanec, v údolí Laskomeru, v Tureckej, na rúbaniskách hornostrarohorského revíru, v Lopejskom Čelne, na Brezniansku, v Beňuši, Polhore. Všetky tieto práce sú dôkladne zapísane a dali by sa dnes dosť presne rekonštruovať.

Tajomstvo, ktoré doteraz zakrývalo Dekrétové úspechy pri zalesňovaní, sa odhaľuje. Vidno nesmierne nadšenie mladého lesníka, ktorý sa zahlbuje do odbornej literatúry, aby získané vedomosti uplatňoval po celý svoj život. Toto nadšenie vyviera z veľkej vytrvalosti a odhodlania uskutočniť veľkú vec, z ktorej bude mať osoh ľud. Jeho zmýšľanie zdôrazňuje potrebu získať skúsenosti starostlivým pozorovaním. Aplikáciu získaných skúseností vytvára predpoklady pre svoju prácu, a tak i pre prácu svojich spolupracovníkov a nasledovníkov.

V roku 1800 preložia Dekréta do banskobystrického polesia vo funkcii polesného. Banskobystrická oblasť, v porovnaní s breznianskou oblasťou, je pomerne zanedbanejšia, porasty sú v dezolátnom stave zveľadenie lesného hospodárstva je veľmi naliehavé. Tu mohol zúročiť svoje teoretické aj praktické skúsenosti v plnom rozsahu.

Roku 1802 preložia Dekréta do kraja jeho manželky do Michalovej ako lesného. Aj tu čaká Dekréta  ťažká úloha. Má vytvoriť manipulačné stredisko v oblastiach, kde sa doteraz neťažilo. Túto úlohu zvládne Dekrét súčasne so stavbou píly a bytu pre lesného na miestach, odtiaľ sa má dodávať veľké množstvo palivového dreva pohronským železiarňam.

Kvalitou svojej práce a dosiahnutými úspechmi si získava svoje meno a zodpovednejšie funkcie. Ešte v roku 1805 mu zverujú úlohu strážiť rakúsky štátny poklad a pred bitkou pri Slavkove a po nej sledovať pohyby franzúzskych armád.

Už v októbri r. 1807 poveria Dekréta zastupovaním chorého Molkersdorfa a po jeho smrti v roku 1808 preberá funkciu breznianaskeho pojazdného. Neskôr vymenujú Dekréta s istými výhradami za komorného lesmajstra. Bolo veľa úloh, ktoré Dekrét riešil. Treba zdôrazniť, že tento priekopník a buditeľ slovenského lesníctva sa staral i o hospodársku prosperitu lesného podnikania, čo svedčí o tom, že bol dobrým lesným hospodárom.

Dekrétovou snahou bola nie len obnova lesa ako taká, ale vidí v ňom význam z hľadiska finančného. Usiluje sa presadiť, aby sa drevo hodnotilo priemerne jeho skutočnému významu, čo sa musí nakoniec prejaviť aj v bilancii lesného hospodárstva. Aj v tejto činnosti bol pomerne úspešný a mali z toho prospech aj obyčajný robotníci, ktorí to pocítili na mzdách a možnosti väčšej zamestnanosti.

Pomery v  ktorých  Dekrét vyrástol a pôsobil, mu boli tvrdou školou. Narodil sa v prostredí stálych lesných robotníkov, ktorí museli ťažko a húževnato pracovať. Kus z toho prostredia a z tejto húževnatosti, ožiarenej duchovnou vyrovnanosťou a múdrosťou ľudí žijúcich v neustálom styku s prírodou, odnáša si dekrét už od školy v Brezne a po jej skočení 13. ročný chlapec i do životného povolania.

Celé obdobie Dekrétovho nástupu je poznačené politickými, hospodárskymi a náboženskými krízami. Je to obdobie vojen a reforiem, vzbúr a revolúcií. Dekrét si nevytyčuje neuskutočniteľné ciele. Práve preto sa o jeho skutočnej veľkosti toľko diskutovalo. Ale úlohy, na ktoré sa Dekrét podujal vždy aj uskutočnil. V reálnosti veľkých úloh a cieľov, v železnej vytrvalosti v ich plnení je Dektrétova veľkosť a buditeľské poslanie pre jeho dobu, pre dnešok, ale i pre budúcnosť.

Jozef Dekrét Matejovie sa narodil 12 júla 1774 v Dobroči pri Brezne v rodine drevorubačov – lesným robotníkom. Do šestnásteho storočia nebol na Pohroní zriadený lesný úrad, ťažba dreva bola voľná a drevorubači mohli rúbať drevo a páliť z neho drevené uhlie tam, kde mu to vyhovovalo.

Dekrétov otec Ján pracoval ako vedúci drevorobotník a neskôr strážnik na hrabliach. Okrem Dekrétovej rodiny tam žilo viacero rodín toho istého mena. Používali prídomok Matejovie a to podľa Dekrétovho starého otca Mateja. Matka bola rodená Trangošová a pochádzala z Valaskej. Mala 4 deti, z ktorých prvé dieťa bol Jozef, potom nasledovali Zuzana, Ján a Rebeka.

V drevárskom prostredí Čierneho Hrona  vznikli časom silnejší, rozumnejší a zbehlejší drevorubači a medzi týchto patril aj Dekrétov otec. Bol to vzdelanejší robotník, ktorý mal určité znalosti lesníctva. Bol  pracovitý a v práci prísny na seba i na iných. Ján Dekrét sa usiloval preniesť tieto vlastnosti na svojho syna Jozefa, ktorý rástol v biednom drevorobotníckom prostredí handlov. Otec chcel pre svojho syna lepší život ako mal on sám preto ho ako 6 ročného poslal z rodičovského domu študovať na 8 rokov do Brezna. Tam vychodil 4 triedy ľudovej školy u piaristov a v roku 1787 skončil tzv. školu Humaniora – 4 triedy nižšieho gymnázia.

Tento skromný chlapec skončil breznianske školy s úspechom a hneď po skončení odišiel dobrovoľne pracovať do Banskej Bystrice ku lesmajstrovi Františkovi Lahnerovi. Lahner dobre  vystihol, že mladý Dekrét je šikovný a prácu berie vážne a vďaka tomu sa začali starať o Dekrétov rast. Stále bažil po vedomostiach a skúsenostiach a neustále sa usiloval o najnovšie lesnícke teórie a moderné pestovateľské metódy.

Vo februári 1791 mu zomrel otec a pre veľkú vzdialenosť a nepriaznivé, snehom zaviate prostredie sa nemohol zúčastniť pohrebu. Vo veku 16 rokov sa musel starať o 4 pozostalé siroty, čo sa mu veľmi darilo, dobre ich vychoval a hmotne ich zaopatril.

V roku 1793 sa stal pomocným horárom v Brezne. O to miesto sa usiloval sám, aby bol blízko svojich súrodencov a mohol sa o nich lepšie postarať. Svojím pracovným nasadením sa neustále presadzoval a získaval lepšie pozície a pracovný postup. Pri tom všetkom nezabúda Dekrét ani na svoj súkromný život. V čase pôsobenia v Banskej Bystrici dňa 27. septembra 1802 sa oženil ako 28-ročný s nevlastnou dcérou hutného šafára Wenzla z Michalovej Katarínou Haberlovou.

Keď Napoleonove vojská postupovali na Viedeň, poverili Dekréta a Morgensbehera za veliteľov 100 spoľahlivých mužov. S týmto poverením musel za deň a noc vykonať cestu do Viedne a späť. Túto funkciu vykonával ešte aj v decembri roku 1805 a to v okolí Trenčianskej župy, najmä v Trenčíne, v Novom Meste nad Váhom, v Trnave, v Prievidzi a v Bánovciach. Po známej bitke pri Slavkove sa vrátil Dekrét znova k lesníckej práci.

Dňa 27. januára 1808 získal funkciu hlavného komornogrófskeho úradu a stal sa definitívnym lesným pojazdným v Brezne pre horehronské lesné hospodárstvo. Túto funkciu vykonával 6 a pol roka.  Vo veku 34 rokov sa dostal na také vedúce miesto, kde mohol dokonalejšie rozvinúť vlastnú iniciatívu a samostatnú lesnícku činnosť. Z jeho životopisu sa dozvedáme, že nielenže upravil kopanice ale zostavil riadne protokoly a ideálne mapy. Okrem toho vyznačil, vymeral, vypočítal a rozdelil všetky erárne pozemky v okrese Brezno, a to najmä v Polhore, na Čiernom Balogu, v Osrblí, v Hronci a vo Valaskej. Zostavil riadu pozemkovú knihu mechanicky zameraných a zakreslených pozemkov. Takto sa Dekrét snažil zachytiť a riešiť osadnícke pomery lesných robotníkov a drevorubačov najmä tam, kde to bolo najpálčivejšie. Mal na to dobré predpoklady, lebo s touto otázkou bol dobre oboznámený už i preto, že pochádzal z Dobroče na Čiernom Hrone.

Vo svojom životopise spomína: ,,Nemal som nápomocných predstavených a odborníkov ani podriadených, ale pod múdrym vedením a ochranou vysokého hlavného inšpektora v Budíne Františka Dušeka pustil som sa do ušľachtilého pestovania lesov. Roku 1812, ktorý bol mimoriadne semenný, dal som nazbierať vyše 2400 meríc smrekových šišiek, zriadiť lúštiareň semien, niekoľko stúp, vejačiek a menších skladíšť. Takto sa mi podarilo získať 250 meríc čistého krídlatého semena, ale i cudzie smrekovcové semeno dodané z Budína.´´

Okrem toho bol Dekrét známy aj tým, že všetky príkazy uskutočňoval veľmi pohotove a dôsledne.

Vo veku 41 bol po dlhých úvahách nadriadených vymenovaný vedúcim lesného úradu v Banskej Bystrici. V tejto funkcii si uvedomil, že jeho prvoradou úlohou je upevniť ústrednú správu lesov. Komorné lesy sa obhospodarovali nesystematicky. Preto sa snažil uskutočniť potrebné hospodárske reformy. Išlo mu o uplatnenie nových lesníckych zásad, ktoré priniesli vývin súčasnej lesníckej vedy. Stal sa priekopníkom modernejšieho lesného hospodárenia. O odbornej pripravenosti Jozefa Dekréta Matejovie svedčí najmä to, že propagoval obnovu pod ochranou materského porastu. Rozhodne odmietal holoruby a bol zástancom obnovu lesa prirodzeným zmladením. V roku 1825 zaviedol nové spôsoby v lesnom hospodárstve, napríklad stínanie kmeňov pomocou píly.

Dekrét účinkoval na prelome 18 a 19 storočia, keď ožívalo slovenské obrodenecké hnutie. Mal blízky vzťah k pokrokovému r. k. farárovi Štefanovi Petrušovi v Čiernom Hrone. Tieto vzťahy nadväzoval nie len v Brezne ale aj v Banskej Bystrici kým sa tam v roku 1814 natrvalo usadil.

Mnohé archívne údaje svedčia o tom, že Dekrét, pôvodom robotník, vedel si naozaj vážiť prácu lesných robotníkov a snažil sa ich pracovne a kultúrne pozdvihnúť. Vtedajší robotníci mali v Dekrétovi vzor šľachetného pracovníka a priameho človeka. Vynikal skromnosťou, pevnou energiou, starostlivosťou o robotníkov, o ľud, no vedel byť veľmi prísny k nepriateľom lesa. Bojoval aj s nepriazňou so strany povýšeneckých nadriadených. Bojoval proti odporu šľachty, najmä Maďarskej, aj z toho dôvodu, že ovládal nemecký a latinský jazyk, no maďarský nie.

Po 50. rockoch služby požiadal o preloženie do výslužby teda do dôchodku. Stalo sa tak 1. septembra 1837. Za záslužnú prácu o lesníctvo navrhli Dekréta vyznamenať zlatou a čestnou medailu s reťazou. O tom, že skutočné toto vyznamenanie dostal, žiaľ neexistujú dôkazy.

V dôchodkovom veku sa usiloval viesť bezstarostný a pokojný život, najmä aby sa mohol riadne zotaviť. Bol nadšený z vodoliečby, ktorú aj praktizoval. V roku 1840 napísal prácu o liečivom účinku studenej vody. Na odpočinku býval vo vlastnom tichom dome na Hornej ulici v Banskej Bystrici, ktorý si kúpil za usporené peniaze. Viedol si osobný peňažný denník, kde si zapisoval všetky svoje príjmy a výdavky. Ani na odpočinku však nelenil a venoval sa cestovaniu aby spoznal aj vzdialenejšie krajiny ako je Vieden, Budín, Oršava, Lugoš, Déva a Vajdahunyadu v Sedmohradsku. Táto cesta trvala skoro 4 mesiace. Po vykonaní tejto namáhavej cesty bol duševne veľmi spokojný.

20. júla 1840 požiadali Dekréta aby vypracoval návrh na zriadenie nádrže a uhliarskych pecí v Lieskovom. Ochotne vyhovel a vypracoval ideálnu mapu a situačný nákres pre uhliarstvo.

 J. D. Matejovie nedokázal oddychovať ani na dôchodku a preto telesne rýchlo chabol. Po 26. novembri 1840 vážne ochorel a jeho zdravotný stav sa pomaly zhoršoval. 6 januára urobil záveť a 18. januára 1841 zomrel na zápal pľúc vo veku 67 rokov. Zostala po ňom manželka rodená Terézia Katarína Habeerlová s ktorou žil 39 rokov v bezdetnom manželstve, chovanica Agnesa Fasoldová, rodená Peidová a pokrvná chovanica Flóra Gasparetzová a početné príbuzenstvo, o ktoré sa otcovsky staral.

Dekréta pochovali dňa 20. januára 1841 na r. k. cintoríne v Banskej Bystrici za účasti verejných činiteľov a občanov.